A možno to vôbec nesúvisí len s veselým škovráním štebotom, no aj so svetom fantázie, v ktorom máme všetci tak trochu predplatenú permanentku. A tak , kedysi dávno, kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, v jednej začarovanej krajine, kde len líšky dávali božteky na dobrú noc, žili tieto deti svojím čarovným životom, v jednej špeciálnej škole, či skôr zámku, o ktorej len málokto vedel. Táto krajina bola čarovná aj tým, že tu nielen ľudia, no aj stromy mali svoje mená. Aj aj tieto deti mali svoj strom, ktorý nazvali Škovránkom. Bol to Pán strom, velikán, uprostred veľkej lúky. Hrávali sa pri ňom, schovávali do jeho tieňa a možno ich aj prichýlil svojimi konármi, keď si vyspovedali v jeho tôni svoje trápenia a svojím šepotom a piesňou poskytol deťom aspoň trošku útechy a radosti. No to vedia len deti a strom, lebo to sú ich malé čarovné tajomstvá. A tak, keď deti odišli z tejto zázračnej krajiny, do inej, hľadá svoje šťastie, zobrali si so sebou aspoň meno Škovránok, aby im práve šepot stromu prepletený škovránčím spevom znel v ich dušiach pri tak namáhavom hľadaní svojho šťastia.